este nieco z CF07

Dnes tu bola taka mila osobka... lenka petkova... no a sme sa tak rozpravali, lebo nam svojim mantinelom pisala mail o jednom stretnuti, na ktorom sa veci strasne pohli vpred, lenka pochopila, preco bolo tolko placu, preco tolko hladania Boha... Boh k nej a do jej zivota hovoril cez ludi, s ktorymi tam bola.... no ale to si nechajte porozpravat od nej... ide o to, ze sme kecali a ja neviem preco, som jej zacala hovorit trocha o CF... tento rok cf bol uplne specialny, iny, zazracny.... no vela veci sa stalo, ale taku jednu chcem dat na popredie, aj ked by sa dalo pisat a desiatkach inych....ale bol piatok vecer... a ja som sla volat jednemu kamosovi... dnes asi mena spominat nebudem, teda este uvidim.. ale volala som tomu kamosovi a ja neviem preco, ale citila som taky chlad z toho telefonatu... cely tyzden sme spolu nekomunikovali, lebo tam bol zly signal a ja som aj tak mala vela prace a vsetko mozne sa dialo... no ale tak som si povedala, ze mu zavolam, ze co sa deje, ze ako sa ma, ze.... no a naozaj divny telefonat to bol a mna uplne zlomil.... a ked som stlacila to cervene tlacitko, ze koniec hovoru tak zrazu som sa straaaaasne rozplakala, ale tak velmi ako uz davno nie. stala som uprostred pola, lebo tam som nasla signal. Nikde naokolo mna nik nebol, campfest bol v plnom prude, ja som mala byt v kaviarni a mala som robit, ale potrebovala som toto spravit... pocut ho, uvedomit si, ako vemi som mu ublizila... je jedno, ze ja som ublizila samej sebe alebo ze on ublizil mne... ale viem, ze ja som ublizila jemu.... a tak som tam teda stala, plakala a kricala k Bohu, ze nevladzem, ze chcem zacat odznova v tomto kamaratstve, ze nech vezme prec MOJE tuzby, nech vezme prec to co CHCEM JA, nech vezme vsetko prec a nech da cistotu do tohto kamarastva... nech zahladi vsetko zle co som za ten cas spravila, nech da do mojho srdca iny pohlad na toho cloveka....a bola som tam sama... a chcela som byt v tej chvili s niekym, aspon dotyk na ramene od niekoho, ze HEEEEJ NIE SI V TOM SAMA!!!! a zrazu, sa ma niekto dotkol ramena... a ja som plakala este viac... a bol to Brano.... a sam nechapal ze co tam vtedy robil, asi siel do chatky... ale zrazu sa zamna zacal modlit a ja som sa straaasne triasla a plakala a plakala.... a modlil sa, ze nech nikdy neuverim tomu, ze som v tom sama, ze nech nikdy ani len nepomyslim na to, ze veci ktore sa deju nemaju dovod preco sa deju.... ze nech mozem zakusit a prijat to, ze s BOHOM sa da vsetko....a ja som plakala a zrazu som plakala s usmevom na tvari... a taky pokoj zrazu prisiel, jak uz davno nie... a ked brano odchadzal este ma objal.... a potom vzdy ked ma stretol sa pytal, ze ci verim, ze s Bohom sa da vsetko... a da sa... LEN S NIM SA DA VSETKO!!!!a mozno niektori vedia o com tu pisem... a ti ktori nevedia mozno sa raz dozvedia... len viem, ze tu je este minimalne jedna nevyriesena vec... ale ta je v Bozich rukach a ja viem, ze s NIM DA DA VSETKO!!!! a ze to mozno len chce cas a ja mu musim doverovat, ze on vcas vylieci,uzdravi,upokoji to co boli...a da do toho vsetkeho svoju milost a prikryje to svojou krvou....